Dejiny poznajú niekoľko prípadov, kedy sa svetskí panovníci postavili do otvoreného boja proti niektorým pápežom. Zväčša sa to týkalo zápasu o upevnenie svetskej moci, dobíjanie nových území či snáh mať väčší vplyv nad Cirkvou. Mnohé historické konflikty demonštrovali napätie medzi národnou suverenitou a pápežskou autoritou. Pre oživenie historickej pamäte spomeniem aspoň niektoré.
Z 11. storočia je známy spor o investitúru medzi rímsko-nemeckými cisármi a jednotlivými pápežmi. Cisári považovali menovanie biskupov, opátov a vysokých cirkevných hodnostárov za svoje výsostné právo, s čím narazili na odpor pápežov. Spor vyvrcholil medzi cisárom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. Cisár sa usiloval pápeža zhodiť. Keďže neuspel, tak ho pápež exkomunikoval, čiže vylúčil z Cirkvi. Aby získal odpustenie, musel pod nátlakom kniežat v roku 1077 absolvovať cestu pokánia do Canossy, kde tri dni v mrazivom počasí čakal na stiahnutie kliatby. Spor o investitúru bol ukončený až Wormským konkordátom v roku 1122, ktorý uzavreli pápež Kalixt II. a cisár Henrich V. Cisár sa vzdal duchovnej investitúry a ponechal si svetskú.
Z 13. storočia je známy spor cisára Fridricha II. s pápežom Gregorom IX. a potom aj Inocentom IV. Cisár patril k najväčším odporcom stredovekého pápežstva. Viedol aj násilný zápas o nadvládu v Taliansku. Za jeho otvorené protipápežské postoje bol aj dvakrát exkomunikovaný.
V 16. storočí sa proti pápežovi Klementovi VII. postavil anglický kráľ Henrich VIII. Dôvodom sa stalo odmietnutie pápeža anulovať kráľovo manželstvo s Katarínou Aragónskou. Tento spor mal fatálne dôsledky oddelenia Cirkvi v Anglicku od Ríma. Tak vznikla anglikánska cirkev a kráľ sa vyhlásil za jej najvyššieho predstaviteľa, ktorý nahradil pápeža.
Začiatkom 19. storočia vznikol konflikt medzi Napoleonom Bonaparte a pápežom Piom VII. Dôvodom bola Napoleonova snaha mocensky si podriadiť Cirkev. Keď pápež odmietol jeho politické požiadavky, tak francúzske vojská okupovali Rím aj zajali pápeža. Pius VII. exkomunikoval všetkých, ktorí napadli Svätú stolicu, za čo ho Napoleon uväznil najskôr v talianskom meste Savona a potom na zámku Fontainebleau neďaleko Paríža.
Zo 70-tych rokov 19. storočia je známy aj spor medzi nemeckým kancelárom Ottom von Bismarckom a pápežom Piom IX. Bismarck započal v novom nemeckom cisárstve Kulturkampf – kultúrny boj proti Katolíckej cirkvi. Ten v sebe obsahoval veľké násilie, obmedzovanie práv Cirkvi a tiež uväznenie duchovenstva, ktoré sa postavilo proti vtedajším štátnym zákonom.
V dejinách 20. storočia sú dobre známe premnohé represálie totalitných režimov voči kresťanským cikvám. Tie sa snažili pôsobenie cirkví dostať pod úplnú kontrolu a nebránili sa mnohým násilným, až likvidačným postupom. Zvlášť Vatikán bol pre totalitné režimy nacistického aj komunistického bloku nepriateľom číslo jeden.
Keď pápež Pius XII. apeloval na ukončenie Druhej svetovej vojny, Stalin sa mal pohŕdavo spýtať: „Kto je to pápež a koľko má divízií?“ Odhliadnuc od tohto jediného príkladu nepoznám z dejín prípad, že by sa nejaký panovník či prezident hanlivo vyjadril voči pápežovi len preto, že verejne háji mierové postoje, odsudzuje každú vojnu, kritizuje bombové vraždenie a hlása evanjeliovú lásku medzi ľuďmi i národmi. Tohto sme svedkami až v 21. storočí. Hlavným aktérom bezprecedentného útoku je americký prezident Trump, ktorý svojimi vyjadreniami zaútočil na súčasného pápeža Leva XIV. Nazval ho „slabým pápežom“, ktorý vraj môže „len jemu vďačiť za zvolenie“ a vyzval ho, aby sa „nemiešal do politiky“, lebo „jej vôbec nerozumie“. Pápež pekne odpovedal, že on nie je politik. Viac ako Američan či čokoľvek iné je hlavne katolík. Tomu sa zrejme netešia najmä tí, ktorí si hrdo kladú ruku na svoju „americkú hruď“. Svojím slovom pápež zodpovedne hlása evanjelium a zjavuje kresťanské hodnoty, ktoré sú v hlbokom rozpore z tým, čo sa deje v krajinách, ktoré sú zmietané vojnami a násilím. Takto sa zrazili dva ideové svety a nastal konflikt medzi hrubou mocou s politickými zámermi a krásou úmyslov v čistote srdca.
Pápež Lev odvážne hlása, že svet je ohrozený mocnými, ktorí porušujú medzinárodné právo, nerešpektujú svetové mierové zmluvy a nový poriadok i demokraciu chcú nastoliť výbuchmi bômb, ktoré spôsobujú utrpenie a smrť nevinným. Františkánsky kňaz Richard Rohr v knihe Padanie do výšky píše: „Ak Amerika nezaobchádza so zvyškom sveta demokraticky, potom vôbec neverí v demokraciu.“ Môžu sa dnes rozumní ľudia diviť tomu, že pápež nepovažuje šírenie demokracie cez vojenské operácie a devastovanie ekológie za správne? Tohto by si mal byť hlbšie vedomý generálny tajomník OSN António Guterres aj Bezpečnostná rada OSN, ktorá je zodpovedná za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, tiež najvyšší politickí reprezentanti Európskej únie, americký Kongres a všetky demokratické sily sveta. Vojna nikdy nemôže byť „svätá“, aj keď to v súčasnosti hlása patriarcha Moskvy a celej Rusi Kirill I. Vojna je vždy prehra ľudskosti a zlo volajúce do neba, ako to hlásal aj pápež František. To si naozaj myslia všetci ľudia dobrej vôle a verejne hlásajú tvorcovia evanjeliového pokoja. Svätý Otec Lev XIV. je dnes ich silným „Božím hlasom“.
Osobne som hrdý na pápeža, akého dnes má Katolícka cirkev. Je to múdry muž hlbokej spirituality, pokorný človek, trpezlivý učiteľ a odvážny najvyšší duchovný vodca katolíckej sveta. Na rozdiel od tých, ktorí do neho útočia, je aj veľmi sympatický. Azda aj preto mu mnohí vyjadrujú svoju priazeň, oddanosť a morálnu podporu. To mediálne urobila aj Konferencia katolíckych biskupov Slovenska ústami svojho predsedu arcibiskupa a metropolitu Bernarda Bobera. Všetky biskupské konferencie sveta by mali postupovať podobne, aby pápež cítil, že vo svojom náročnom zápase o mier a pokoj vo svete nie je sám. Naozaj nie je, lebo milióny ľudí sa za neho denne modlí a podporujú ho v úsilí apoštolátu evanjeliového pokoja. Pápež Lev XIV., na rozdiel od niektorých mocných sveta, verí Ježišovým slovám: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 9-10). Boh ho žehnaj, sprevádzaj a ochraňuj!
Dr. Štefan Kováč Adamov
honorárny kanonik