Na pastoračnej návšteve Svätého Otca Františka, 18. mája 2024 v talianskej Verone, sa udiala táto dojemná udalosť. Pred mikrofón sa postavili dvaja mladí muži. Jeden bol Žid a druhý Palestínčan. Prvý z nich povedal: „Pápež František, som Žid a moju rodinu povraždili Palestínčania.“ Druhý tiež prehlásil: „Pápež František, som Palestínčan a moju rodinu mi vo vojne zabili Židia.“ Potom sa obaja muži objali a predstúpili pred pápeža. Ten sa postavil a oboch si vrúcne pritisol na svoju hruď.
Túto silnú scénu vzájomného odpustenia som s dojatím sledoval pod prizmou otrasného činu, ktorý sa udial 15. mája 2024 v Handlovej, keď na predsedu vlády SR bol spáchaný atentát. Na človeka, ktorý s úsmevom išiel podať ruku svojim priaznivcom, päťkrát vystrelil človek, ktorý ho až tak musel nenávidieť, že ho chcel surovo zabiť.
Od toho smutného okamihu sledujem mnohé relácie v médiách i udalosti, ktoré sa odohrávajú na našej politickej scéne. Veľmi by som si prial, a nie som jediný v našej vlasti, aby sa udalosť z Verony, to jest zmierenia dvoch mužov symbolizujúcich dva znepriatelené národy, preniesla aj k nám na Slovensko. Hrozná udalosť atentátu je veľkou príležitosťou k tomu, aby sa znepriatelené politické tábory zmierili. V dobe, kedy sa máme dôvod všetci spamätať z toho ako myslíme, konáme a žijeme, je nádej, že politickí lídri nájdu v sebe dostatok pokory a osobnej zrelosti k tomu, aby našli k sebe cestu zmierenia. Ľudia už dlhšie dávajú najavo, že Slovensko nepotrebuje hádky a spory, ale riadenie štátu pre dobro jeho obyvateľov. Všetci sa musíme dôslednejšie učiť žiť v demokracii, rešpektovať výsledky volieb, pri rozdielnosti názorov neútočiť jeden na druhého a nikomu neubližovať.
Je pekné a správne, že Katolícka cirkev od prvých hodín po atentáte zaujala postoj spolupatričnosti a zdieľania s raneným premiérom i jeho najbližšou rodinou, najmä so starnúcou matkou. Odvtedy mu v modlitbách denne od Boha vyprosuje silu pre uzdravenie. Cirkev vyzvala svojich veriacich, aj ľudí dobrej vôle, ku každodennej modlitbe za pokoj na Slovensku. Modlí sa i za to, aby Božie milosrdenstvo i odpustenie zasiahlo aj nešťastného atentátnika. Nie ako guľka smrti, ale lúč nádeje na pokánie. Takéto gesto by Cirkev prejavila pri hocijakom podobnom násilí, nech by obeť bola z akéhokoľvek politického tábora. Je jej poslaním postaviť sa na stranu pravdy, spravodlivosti, pokoja a spolupatričnosti.
Som však hlboko presvedčený o tom, že Cirkev na Slovensku, vo svojich čelných predstaviteľoch, už dávnejšie mala verejne volať po pokoji v národe. Dosť dlho iba nemo sledovala veľa zlého i vulgárneho v spoločnosti aj v politike a viac-menej mlčala. Teraz sa síce modlíme za pokoj na Slovensku, aj prosíme o uzdravenie premiéra, ale nie je to tak trochu prineskoro?! Samozrejme, že vždy má význam volať po náprave zlého a konať dobro.
Dobrou správou pre celé Slovensko je, že po piatich kritických dňoch, ako to lekári konštatovali, už nie je pacient v bezprostrednom ohrození života, aj keď je ešte vo veľmi vážnom stave. Veľa sa teraz hovorí a píše o tom, aká náročná a zložitá cesta uzdravenia čaká postreleného premiéra. Som presvedčený o tom, že najvážnejší boj života ho ešte len čaká. Nemyslím boj o vlastný život, o ktorý húževnato zápasí aj s tímom lekárskych špecialistov. Myslím na boj o vlastnú tvár i veľkodušnosť. Obstáť v najťažšej životnej situácii a zostať milujúcim človekom v objatí „pekla“ ľudského zla, je tým najväčším víťazstvom. Je to najvzácnejšie víťazstvo heroického odpustenia. Takúto zrelosť lásky a dobrotu srdca zjavil aj dnes už svätý pápež Ján Pavol II., keď po svojom uzdravení vo väzení navštívil svojho atentátnika, objal ho a veľkodušne mu odpustil. Štvornásobnému premiérovi našej vlasti a človeku, ktorý sa hrdo hlási k Cyrilo-metodským koreňom, veľmi želám nielen uzdravenie, ale aj víťazstvo nad sebou, prípadným hnevom, ktorému sa dá rozumieť v kontexte tragédie skutku. To je hodnotná cesta premáhania zla dobrom a nenávisti odpustením. Všetko ostatné sú iba zbytočné a nepodstatné reči.
V roku 2019 pozval pápež František do Vatikánu na ekumenické duchovné stretnutie dvoch znepriatelených mužov Južného Sudánu. Prvým bol prezident Salva Kiir Mayardit z kmeňa Dinka a druhým opozičný povstalecký vodca Riek Machar. Pápež ich pozval na spoločnú modlitbu za ukončenie šesťročnej občianskej vojny, ktorá si vyžiadala vyše 400-tisíc obetí a takmer štyri milióny ľudí pred násilím utiekli do susedných štátov. Po modlitbe pápež vstal a kľakol si pred jedného i druhého a pobozkal im nohy. Na znepriatelených politikov toto gesto pokory tak silno zapôsobilo, že sa rozplakali. Vzápätí si podali ruky a vyhlásili: „Zničili sme našu krajinu, musíme ju spolu znova vybudovať!“
Aj naša krajina je morálne i duchovne ničená zlom, násilím, klamstvom, rozdelením a vzájomnou nenávisťou. Pri všetkých animozitách politikov či rozvadených rodinách, ani zďaleka nie sme na tom tak zle, ako vojnou rozbitý Južný Sudán, susedná Ukrajina, Svätá zem, či desiatky iných, vojnou ničených krajín sveta. Máme nádej, že sa z tragédie poučíme…
Viem, že dnes nemáme na Slovensku duchovnej autority veľkosti kardinála Jána Chryzostoma Korca alebo kardinála Jozefa Tomka. Nemáme ani politickej autority, ktorá by mala celospoločenský dosah na občiansky dialóg a mohla sa stať akýmsi mediátorom medzi znepriatelenými stranami. V každom prípade Katolícka cirkev, aj ostatné cirkvi, vo svojich chrámoch i výuke šíria posolstva pokoja, nenásilia a duchovnej kultúry i odpustenia. Katolícke médiá, ako je televízia Lux a Rádio Lumen, do rodín a ľudských sŕdc zasievajú dobro a nie zlo. Do našej spoločnosti nešíria násilie, ale pokoj, duchovnú múdrosť a radosť. Ak mal niekto doteraz pochybnosti o tom, či majú Cirkvi a kresťanské hodnoty miesto aj v našej občianskej spoločnosti, tak ho zložitá realita dneška môže uistiť, že áno. Mnohí, aj niektorí politici, duchovné hodnoty iba zosmiešňujú, ale čože je z krásneho človeka, keď je zlý, krutý, v srdci temný a bez zodpovednosti či svedomia? Naše vzťahy je načase prežarovať nie duchom zla, ale duchom dobra a vzájomnej lásky. To je cesta vzájomného porozumenia aj v rozličnostiach myslenia pri rešpekte dôstojnosti a hodnoty človeka.
Azda pod dojmom udalostí posledných dní by sme už mohli prestať hľadať a poukazovať na vinníkov okolo seba, lebo „maslo na hlave“ máme všetci. Všetkým nám prospeje mať viac úcty, rešpektu i sebareflexie k sebe i k iným. Po tom, čo sa v Handlovej stalo, by sme už rukou a prstom nikdy nemali mieriť na nikoho. To až veľmi pripomína mierenie pištoľou. Majme na pamäti, že kto na druhého ukazuje jedným prstom, zároveň ďalšími tromi mieri proti sebe. Kto z nás je vnútorne taký čistý, aby si to mohol bez hanby dovoliť? Napokon, ak do niekoho hodíme blato či kameň, zostane nám zašpinená ruka. Nateraz si všetci dobromyseľne želajme, aby sa vážne zranený pán premiér čím skôr uzdravil, rozhádaní politici našli k sebe cestu zmierenia, atentátnik milosť kajúcnosti a všetci ostatní sme nikdy nestratili zdravý rozum, ani súcitné srdce.
DDr. Štefan Kováč Adamov,
katolícky kňaz a výpomocný duchovný na dôchodku
