Ešte ani neodznela kauza odmietnutia podania ruky prezidentovi SR a už tu je niečo iné a ďaleko horšie. Opäť sa neslávne zviditeľnil ďalší mladý študent. A nie hocijaký – úspešný a nadaný, ako o ňom počúvame svedectvá, a predsa sa stal vrahom dvoch nevinných ľudí a ďalším spôsobil vážne zranenia. Nožom, ktorým sa má krájať chlieb, riešil svoje problémy a toľkých urobil nešťastnými, vrátane seba.
Raz som jednému študentovi teológie do očí povedal dosť nelichotivú mienku o jeho chabých vedomostiach. Karhal som ho za to, že neovládal triviálne poznatky, ktoré sú pre kňazstvo nevyhnutné. Spočiatku bol dotyčný muž z mojej kritiky smutný. Potom sa spamätal a opýtal sa ma: „Vieš čo nedávno urobil taký múdry a vzdelaný pápež, akým je Benedikt XVI? Až tak veľmi je učený, že si na univerzite v Nemecku svojou prednáškou a argumentmi pobúril proti sebe polovicu moslimského sveta, ak nie aj viac. Mne, ktorý o tom, čo hovoril nič neviem, by sa to stať nemohlo.“ Pred jeho blaženou a úprimnou nevedomosťou som kapituloval.
V duchu sa pýtam, máme sa do budúcnosti obávať nadaných a úspešných študentov? Alebo si máme čím ďalej tým viac želať, aby boli menej vzdelaní, nadaní a úspešní? Teda aj menej nebezpeční? Takto zmýšľať by znamenalo kráčať do zvláštneho sveta a podivnej spoločnosti. Prijať axiómu, že vzdelaný a nadaný je zlý až nebezpečný a nevzdelaný je dobrý a neškodný, naozaj neobstojí. Takto jednoduché a čierno-biele to naozaj nie je. Podľa mňa je problém ďaleko hlbší.
V histórii ľudstva boli už obdobia, ktoré sa hrdili nekritickým kultom rozumu. Napríklad francúzski encyklopedisti alebo existencionálni filozofi či predstavitelia novovekého ateizmu formátu Johna Locka nám vo svojich dielach podávajú výrazné dôkazy o „zbožšťovaní“ matérie a hmoty na úkor akéhokoľvek duchovna. Svoje neslávne poslanie v 20. storočí zohrala ideológia komunizmu, ktorá náboženstvám a viere vyhlásila triedny boj. O čosi podobné, ale už ďaleko sofistikovanejšie a latentnejšie sa dnes, minimálne
v európskom priestore, snažia politické strany, ktoré sa hlásia k liberálnym, nihilistickým, anarchistickým a tvrdo konzumným hodnotám. Tie majú v našom priestore za cieľ na perifériu spoločnosti vytesniť kresťanské hodnoty aj rozleptať pojem kresťanskej rodiny a manželstva muža i ženy, na čo sú ochotní používať obrovské finančné prostriedky. Keď na našej politickej scéne vidíme, že ešte aj niektoré pravicové strany s kresťanským akcentom inklinujú k liberálom, tak tomu sa už ani rozumieť nedá. Môžu chcieť participovať na likvidácii kresťanskej viery, morálky a hodnôt, na ktorých sme vyrástli? To azda nie!
Ktosi sa tu systematicky a cieľavedome usiluje budovať spoločnosť bez vplyvu náboženstiev a cirkví a tým vlastne napomáha k budovaniu spoločnosti bez náboženskej morálky, bratskej ľudskosti a vzájomnej úcte. Akosi zabúda na to, že občianska etika nie je všemocný čarovný prútik. Naším skutočným problémom je, že mnohí ľudia prestávajú veriť, už nevedia čo je modlitba, nepraktizujú spoveď ako prostriedok pre odpustenie hriechov, máločo zlé vo svojom živote ľutujú a ešte menej zlé naprávajú. Egoisticky sa domáhajú svojich práv, ale už nepriznávajú právo iným. Tiež nepoznajú čaro krásnej lásky, ktorú zredukovali iba na živočíšny pud. Veľa chcú vlastniť za každú cenu a prestali počúvať hlas duše i svedomia. Neblahým ovocím je, že bez hodnôt ducha tak málo znamenajú sami pred sebou, až sú nespokojní, nešťastní a často veľmi agresívni.
Či niekto so mnou súhlasí alebo nie, nič nezmení na tom, že človek je trojitosť tela, duše a ducha. Medzi týmito mohutnosťami človeka má existovať vyvážená rovnováha, ktorá je základom najmä duchovného, duševného a často i telesného zdravia. Formovať sa do polohy vzdelaného, nadaného a úspešného človeka je krásne, aj potrebné, ale v kontexte kvality života a vážnych problémov doby, to je menej ako málo. Bez vyznávania zodpovednej slobody a zodpovedného myslenia i konania nám všetka múdrosť málo poslúži k dobrému. Človeku nestačí len poznať, ale má aj konať. Nestačí mu len mať, ale sa má usilovať predovšetkým niekým byť. Nestačí mu len veľa vlastniť, ale túži aj milovať, byť milovaný, chce byť spokojný, radostný a šťastný. Pokoj v srdci a lásky v duši sú vnútorným darom, ktorý sa navonok prejavuje v túžbe po mieri.
Kto je v srdci otvorený pre Boží hlas, svetlo evanjeliovej zvesti a má na zreteli aj svoj večný cieľ, iste nie je dokonalým človekom, ale sa v kajúcnosti usiluje byť dobrým človekom. Veriť znamená dávať srdce – cor dare. To je pravé credo a skutočná viera. Veriaci ľudia, ktorí milujú Boha a svojho blížneho, nepoužívajú nôž na rozsievanie utrpenia a smrti. Ak sa niekto takýchto ľudí snaží vymazať zo spoločnosti a ich duchovné hodnoty neustále ponižuje, koho a čo nám tu chce potom zanechať? Naozaj je čas, aby sme sa spamätali skôr, ako bude neskoro. Chráň nás, Pane, od straty zdravého rozumu a citlivého svedomia!
Štefan Kováč Adamov,
honorárny kanonik