Ešte nedávno som ani dobre nevedel, čo je to polarizácia. Dnes neustále v médiách čítam a počúvam o polarizovanej spoločnosti, polarizovaných ľuďoch, polarizovaných názoroch, polarizovaných prejavoch či polarizovanom svete. Keď si v obchode dávam do košíka tovar, tak sa v duchu pýtam, či neberiem polarizovaný chlieb, maslo, mlieko, syr, ovocie alebo zeleninu a či náhodou neplatím aj polarizovanými peniazmi.
V posledných rokoch aj u nás spolarizovali ľudí a spoločnosť mnohé politické aktivity a stranícke zápasy, tiež antagonistické postoje k vojne na Ukrajine, či k západnému alebo
k východnému smerovaniu politických elít. Kulmináciu názorov vyvolal atentát na premiéra. Myslel som si, že už nič nedokáže ľudí väčšmi názorovo rozdeliť, ale naivne som sa mýlil.
Všetko doposiaľ, čo sa u nás stalo, prekonalo gesto mladého študenta, ktorý odmietol podať ruku prezidentovi SR. Podľa českého lektora etikety Libora Neuwitha dávali naši predkovia podaním ruky najavo, že nemajú pri sebe, najmä v rukáve, skrytú zbraň, ktorá by pri srdečnom potriasaní pravdepodobne vypadla. Aj dnes platí, že podanie ruky je vonkajším znakom toho, že prichádzame v mieri. Všeobecne sa považuje za priateľské gesto, ktoré pri odmietnutí je vrcholným prejavom neúcty k človeku, tobôž k hlave štátu.
Keď dnes vnímam polarizované názory ľudí, kde jedni nekriticky velebia odvahu študenta a druhí ho zasa zatracujú, chcel by som poukázať na niečo úplne iné. Mnohé veci by sa v našom živote nemuseli stať, keby sme o nich hlbšie rozmýšľali. V tomto prípade by bolo azda primeranejšie, keby bol šikovného študenta odmenil riaditeľ danej školy a nemuseli ho pozývať do prezidentského paláca za štafáže ministra školstva. Keby bol dotyčný mladík objavil liek proti nevyliečiteľnej chorobe alebo vymyslel spôsob, ako bezpečne zaistiť svetový mier či zostrojil mašinu, ktorá odstráni hlad miliónov ľudí, tak by mu medailu cti mohol odovzdať aj sám pápež, lebo by si to za svetoborný úspech plne zaslúžil. O čo išlo v tomto prípade, keď až prezident republiky mu vzdal hold, ani veľmi neviem, ale to už teraz nie je dôležité.
V tejto súvislosti si spomínam na udalosť, ktorú opisuje český spisovateľ a katolícky kňaz František Lukeš. V jednej zo svojich kníh spomína, ako mu pri nejakej príležitosti podal ruku český hudobný skladateľ Jozef Bohuslav Foerster. Pritom mu povedal: „Túto ruku si nekonečne vážte. Tá v mladosti držala ruku Bedřicha Smetanu. V dospelosti sa s bázňou dotkla dlane Antonína Dvořáka, Gustava Mahlera, Bohuslava Martinů, prezidenta T. G. Masaryka aj operného speváka Eduarda Hakena.“ Na tento zážitok Lukeš do smrti nezabudol.
Ak má človek zážitok z podania upracovanej ruky svojho otca či mamy, dostal vzácnu školu života. Nečudujme sa preto mladému človeku, ktorý azda ešte dobre nepozná cenu statočnej námahy a obiet, že priorizuje názory pred človekom alebo osobné vnímanie života pred slušnosťou a úctou. Skôr sa zamyslíme nad tým, kde je chyba, keď sa to deje.
Po mnohých rokoch sa musím priznať, že som v mladosti tiež odmietol podať ruku istému významnému lekárovi. Bol som skalopevne presvedčený, že chybnou liečbou mal na svedomí smrť mojej mamy. Ak by niečo malo ospravedlniť moje počínanie, tak iba mladícka prudkosť, smútok a veľká bolesť, ktoré mi vtedy zatemnili myslenie i zatvrdili srdce. Preto si nedovolím niekoho súdiť, lebo sám nie som bez viny a chyby robíme všetci. Po rokoch aj moju ruku držala svätá matka Tereza alebo Chiara Lubichová či patriarcha Bartolomej I. aj svätý Ján Pavol II. Ich podanie rúk mi bolo veľkou poctou a zážitkom. Odvtedy som už nikomu neodmietol podať ruku, ani bezdomovcovi nie. Mal som šťastie držať zodrané ruky svojich rodičov, ktorí statočne žili a tvorili hodnoty bez akéhokoľvek verejného ocenenia. Tiež som v mladosti nevedel, že to robili najmä preto, aby som sa mal lepšie ako oni. Dnes by som sa nehanbil im ruky aj pobozkať. K tomu presvedčeniu som však musel rokmi dozrieť, otupovať zlosť a zmúdrievať v srdci…
Dr. Štefan Kováč Adamov, honorárny kanonik